Nie všetky bunky tvoriace ľudský organizmus sú rovnaké a ani neplnia tie isté funkcie, hoci pochádzajú z tej istej skupinky zárodočných buniek, ktoré vznikli oplodnením a vytvorili základ nového jedinca. Počas vnútromaternicového vývinu dochádza k množeniu a diferenciácii buniek, čo poskytuje vyvíjajúcemu sa organizmu možnosť rásť a vytvárať si komplexné štruktúry špecializované na výkon konkrétnych funkcií.
Orgány ľudského tela, alebo lepšie povedané tkanivá, ktoré tieto orgány vytvárajú, sa skladajú z buniek vyznačujúcich sa určitými charakteristickými znakmi čo do tvaru a funkcie. To znamená, že jednotlivé bunky sú prispôsobené biologickej úlohe, ktorú majú vykonávať. Napriek tomu všetky bunky jedného organizmu obsahujú vo svojom jadre rovnaký dedičný genetický materiál, s výnimkou niektorých, ktoré sa vzhľadom na náročnosť svojej funkcie museli jadra zriecť, ako je tomu v prípade červených krviniek.
Bunky majú svoj vlastný životný cyklus, ktorý zahŕňa ich vznik, množenie a smrť. To má za následok, že ľudský organizmus sa neustále a takmer nebadane obnovuje podľa určitých pravidiel. Množenie buniek je založené na schopnosti kyseliny deoxyribonukleovej (DNK) vytvárať svoje vlastné kópie. Tie sa vo chvíli bunkového delenia rozdelia medzi dve vznikajúce nové identické bunky, ktoré sa začlenia do konkrétneho príslušného tkaniva po ukončení ich dozrievania. Bunky vlastnia akési vnútorné biologické hodiny, ktoré im ukážu vhodnú chvíľu na začatie delenia. Proces delenia buniek závisí vždy od potrieb organizmu, akými sú obdobie rastu jedinca, hojenie konkrétnych rán, boj proti infekcii, atď.
Rakovina je výsledkom dezorganizovaného rastu buniek na konkrétnom mieste organizmu. Nádorové bunky nedodržiavajú „predpísané“ pravidlá delenia a začnú sa neprimerane množiť, pričom zároveň unikajú spod kontroly regulačných mechanizmov. Navyše ide o bunky neschopné štrukturálne sa organizovať v tkanive, v ktorom rastú; rovnako sú tieto bunky neschopné vykonávať funkciu, ktorá im vzhľadom na ich pôvod a lokalizáciu prináleží.
Pôvod rakoviny sa pripisuje zmenám v genetickej informácií buniek z rôznych príčin, čo vedie k vzniku bunkových klonov množiacich sa veľkou rýchlosťou a pochádzajúcich z jednej bunky so zmenenou genetickou informáciou. Sú známe niektoré príčiny, ktoré vyvolávajú vznik nádorových buniek; vo všeobecnosti k týmto faktorom patria:
Chemické faktory, alebo látky pôsobiace priamo alebo nepriamo na vznik nádorového procesu po opakovanom kontakte s organizmom. Ako príklad môžeme uviesť látky obsiahnuté v tabakovom dyme, azbest (látka tvoriaca toxický prach a spôsobujúca pľúcne ochorenia), alkohol, benzén a nenasýtené mastné kyseliny, atď.
Fyzikálne faktory, a to elektromagnetické žiarenie pôsobiace na bunkové jadro, ako napr. röntgenové lúče, gama žiarenie, ultrafialové svetlo, žiarenie z rádioaktívnych prvkov, atď.
Vírusové faktory, ktoré majú pomocnú úlohu pri vzniku niektorých typov nádorových ochorení, ako napr. vírus hepatitídy, papilomavirus, Epstein-Barrovej vírus. Tieto vírusy majú schopnosť zabudovať sa do genetickej výbavy bunky a množiť sa na jej úkor, čím ju druhotne menia na bunku malígnu.
Genetické alebo dedičné faktory, ktoré zvyšujú náchylnosť jedinca na vznik konkrétneho typu nádorového ochorenia, ak sa zároveň pridruží pôsobenie určitých spúšťacích faktorov.
Súčasná onkológia sa zakladá na poznatkoch molekulovej biológie, ktorá objasnila pôsobenie takzvaných onkogénov, čo sú gény schopné za určitých podmienok spúšťať nekontrolované delenie buniek; výsledkom je vznik malígneho ochorenia.
Proces vzniku a ďalšieho vývoja nádorového ochorenia môžeme rozdeliť na niekoľko fáz:
Vznik zmenenej bunky, ktorá sa následkom narušenia jej genetickej výbavy začína odlišovať od okolitých buniek; vo väčšine prípadov je táto porucha v genetickej informácii nezlúčiteľná so životom a bunka nemá „šancu na úspech“.
Vznik zmenenej bunky schopnej prežiť napriek svojej odlišnosti. No imunitný systém je schopný rozpoznať ju ako cudziu a zlikvidovať ju.
Proliferácia (množenie) celého bunkového klonu vzniknutého z jednej nádorovej bunky, ktorá unikla obranným mechanizmom imunitného systému a prispôsobila sa okolitým podmienkam. Podľa typu nádoru môže ísť o rýchly alebo o roky trvajúci proces.
Tvorba dezorganizovanej nádorovej masy, ktorá svojím rýchlym rastom odtláča okolité zdravé tkanivo. Nádor pôsobí ako parazit a vytvára si vlastné cievne zásobenie.
Migrácia nádorových buniek krvnou a/alebo lymfatickou cestou do iných tkanív organizmu, kde sa tieto bunky zachytia a množia, tvoriac tak takzvané druhotné nádory; tie sa označujú pojmom metastázy.
Všetky nádory nie sú rovnaké, ale v závislosti od typu bunky, z ktorej vznikli, budú mať určité charakteristické vlastnosti. Malignita nádoru bude daná jeho schopnosťou infiltrovať a ničiť okolité orgány a vytvárať vzdialené metastázy.
Rakovina predstavuje jednu z najčastejších príčin úmrtnosti v súčasnosti a je na prvom mieste v skupine jedincov strednej vekovej kategórie. Počet diagnostikovaných prípadov má v posledných rokoch stúpajúcu tendenciu. Dá sa to vysvetliť čiastočne pokrokom v oblasti diagnostických techník a metód na včasné zachytenie počínajúceho ochorenia. Na náraste diagnostikovaných prípadov sa nepochybne podieľa aj rastúca dĺžka života obyvateľstva.
K zvyčajným metódam používaným pri diagnostike nádorov patria:
Anamnéza: existuje séria údajov v predchorobí pacienta, ktoré nás môžu nasmerovať na tento typ ochorenia, ako napr. výskyt rakoviny u pokrvných príbuzných, kontakt s kancerogénnymi faktormi a súbor charakteristických symptómov, ku ktorým patrí výrazná necielená strata telesnej hmotnosti, únava a celková nevoľnosť v posledných mesiacoch. Každý typ nádoru môže vykazovať svoje vlastné včasné varovné znaky, ako napr. vykašliavanie krvavého spúta pri nádoroch pľúc, náhla zápcha pri rakovine čreva, afónia (strata hlasu) pri tumore hrtana, atď. No vznik týchto symptómov neznamená automaticky prítomnosť nádorového ochorenia, keďže veľmi často rakovina prebieha vo včasných fázach bez príznakov.
Fyzikálne vyšetrenie: včasné odhalenie podozrivých más v brušnej dutine, prsníkoch, na krku, prostate, atď.
Rozbor krvi: zmeny v hladinách niektorých biochemických parametrov následkom nádorového rastu. Stanovenie tzv. onkomarkerov môže byť prínosné z hľadiska dôveryhodného zistenia prítomnosti konkrétnych nádorov.
Zobrazovacie techniky: umožňujú zobraziť v mnohých prípadoch samotnú nádorovú masu, prípadne zápalovú reakciu okolitého tkaniva. K hlavným zobrazovacím technikám patrí klasická röntgenová snímka alebo röntgen s kontrastom, CT či magnetická rezonancia.
Biopsia: vyšetrenie časti nádorového tkaniva v mikroskope.
Ďalšie techniky: prakticky každá v súčasnosti používaná diagnostická metóda môže viesť k odhaleniu nádorového procesu, ako napr. endoskopia alebo bronchoskopia. Chirurgický výkon môže tiež odhaliť nádor, či už náhodne alebo v rámci exploratívnej operácie.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář